Monika zmenila pohľad na svet po havárii a kóme
Kto žije v šialenom tempe a nevie si nájsť čas na blízkych, mal by skočiť na kávu s Monikou Ščevovichovou (40). Tá vidí po ťažkej havárii a kóme svet inak. Vďaka nej dokázala s láskou pripraviť otca na smrť.
Uplynulo už vyše päť rokov odvtedy, ako známa investigatívna novinárka, rútiac sa veľkou rýchlosťou, dostala na mokrej ceste pri Tvrdošovciach aquaplaning a skončila v poli. Hoci nepripútaná Monika Ščevovichová obišla len s dvoma škrabancami na tvári, jej telo bolo zvnútra zdevastované natoľko, že na tri mesiace upadla do kómy.
„Prišla aj ťažká otrava krvi, zlyhávanie pľúc a štyridsaťjedenstupňové teploty. Môj mozog sa niekoľko týždňov doslova varil. Nikto nečakal, že ak sa preberiem, budem mentálne v poriadku. Lekár mi neskôr povedal, že som prepísala učebnice medicíny,“ povie s úsmevom žena, ktorá žije vo svojom bratislavskom byte, v dome bez výťahu, sama.
Z fúrika, ako hovorí invalidnému vozíku, sa už dokáže postaviť, ale bez hokejok, čiže bariel, sa zaobíde zatiaľ iba na pár metroch. Doma sa však nezatvára. Obdobie, keď si nepamätala, kto vlastne je, keď okolo seba kopala a kričala na okolie, nadávala, že Boh nemá zapnutý ani len odkazovač, či rozmýšľala o samovražde, má už za sebou. Žije. Pracuje, drie v posilňovni s trénerom, pláva, chodí do spoločnosti a baví ju privádzať mužov do rozpakov. „Flirtujem častejšie než pred nehodou. Až na vozíku som konečne zahodila komplexy,“ hovorí.
Nehoda prišla včas
Monika vraj chápe ponehodových vozičkárov, ktorí začnú piť alebo drogovať. Nie je jednoduché naučiť sa žiť v novej realite a nájsť si opäť svoje miesto. „Piť však nemôžem, lebo dostanem epilepsiu. Pre problémy so žilami by som si nič pichať nemohla a z marihuany ma bolievala hlava. Musím teda normálne žiť,“ povie s humorom jej vlastným a postaví na sporák čajník. Pomoc so servírovaním odmieta.
Monika je stále tvrdohlavá a vraj aj rovnako bláznivá. Niečo sa predsa len zmenilo. Stále objavuje nové veci, ktoré do nehody nevnímala, a dotýka sa ľudí svojou otvorenosťou. Napríklad šokuje, keď povie:„Miestami som aj rada, že sa mi to všetko stalo. Osud ma stihol zastaviť včas. Skôr ako zomrel môj otec.“ Monika nás pustila do najintímnejších chvíľ.
Šmejdi pre deti
Monikino detstvo nevyzeralo ružovo. Rozvod rodičov, v štrnástich smrť matky, otec nezvládajúci tri dcéry, rebélia, drogy... Vyrástla z nej nekompromisná vorkoholička, ktorá nerada dávala najavo svoje city a slabosti.
„K otcovi aj k svojim dvom sestrám som sa pred nehodou správala ako zaneprázdnený rodič, ktorý si kupuje svoje dieťa. Keď chceli byť so mnou, nemala som nikdy čas. Radšej som im niečo kúpila,“hovorí. Po dlhšej odmlke zdanlivo odskočí od témy otázkou: „Ozaj, poznáte film Šmejdi? Povinne by si ho mali pozrieť nielen dôchodcovia, ale hlavne ich dospelé deti, ktoré na nich kašlú! Nastavuje nám všetkým zrkadlo, je to naša hanba. Našich rodičov a starých rodičov ťahá k šmejdom spoločnosť ostatných, atmosféra záujmu, ktorej sa im nedostáva od nás,“ valí sa z Moniky prúd slov.
Potom príde priznanie, že aj v byte jej otca sa našlo plno nepotrebných harabúrd... Vyplatila šeky, dlžoby, ale čistý finančný štít bola len slabá náplasť na dcérino svedomie. Cítila, že jediné, čo otcovi môže dať, je jej čas.
Výroba spomienok
Otec bol už v domove dôchodcov, keď si vymyslela rituál. Vďaka osobnému asistentovi ho pravidelne brávala z domova dôchodcov na kávu a zákusok. „Tešil sa ako malé dieťa na určený čas, dokonca počúval v rozhlase dopravné správy, či náhodou nevznikli na našej trase nejaké zápchy. Prvýkrát v živote ochutnal pizzu aj ,čínu‘,“ pousmeje sa Monika a toto obdobie nazve „vedomé vytváranie pekných spomienok pre otca“. Nič náročné. Občas stačilo len tak bez slova sedieť a nasávať atmosféru okolia.
Čoskoro prišiel čas, keď vládal už len sedieť. „Naučila som sa ho dotýkať, hladkať ho, masírovať mu nohy. Byť s ním a počúvať ho. Keď už nevládal rozprávať, čítala som mu z očí,“ hovorí. To, čo nedal otec dcére v štrnástich, pretože ju nevedel zvládnuť, dostala od neho v štyridsiatke: „Vďaka nemu som objavila, že viem byť nežná, citlivá a vnímavá. Žena.“
Foto: Michal Šebeňa
Vysvetlím to mame
Monikina kóma vytvorila medzi otcom a dcérou zvláštne puto, pretože dokázali otvorene hovoriť o blížiacej sa smrti. „Bola som síce vyplašená, ale on oveľa viac. Opýtala som sa ho: Bojíš sa, však? Čo by si chcel vedieť? A on na to s úľavou vyhŕkol: Všetko! Pustili sme sa do smiechu. Povedala som mu, že v kóme som mala tmu, ale bolo mi dobre, ako vo sne. Určite je na druhej strane príjemne a stretne sa s maminou. Rozmýšľali sme, aké bude mať asi šaty...“
Keď už ležal v bezvedomí na ARO, cítila, že sa trápi. „Bál sa odísť, aby mu mama niečo nevyčítala,“hovorí. Prišla teda k jeho posteli, vybozkávala ho a dúfajúc, že ju vníma, povedala: „Nemal si to s nami ľahké, mama to pochopí, ja jej to vysvetlím.“ Otec sa po tomto zážitku načas prebral. Monika za ním chodila, až kým neodišiel.
„Bola som vďačná Antonovi Srholcovi, ktorý otca odprevádzal omšou, za to, že dal nakoniec význam aj jeho darcovstvu krvi. Chcel niečo zo seba odovzdať, niečo znamenať vo svojom živote, byť užitočný,“ hovorí ticho Monika. Je jasné, že vytváranie spomienok pre otca má dnes pre ňu veľký význam. Stihla to na poslednú chvíľu.
A vy? Viete, ako sa dnes cítia vaši najbližší?